Vážený pán v rokoch, ja nie som žiaden kripel. Som mladé dievča, ktorého jedinou starosťou nie je len škola a chlapci. Možno pre vás vypadám ako kripel, ale ja sa tak necítim. A nepáči sa mi, ak sa komukoľvek dostane takého pomenovania.
Dnešná spoločnosť akceptuje len krásnych, mladých a zdravých ľudí. Škaredí, chorí a starí sú odpísaní ako nepotrebný exponát tohto sveta. Nikde ich neakceptujú a s radosťou prehliadajú. Pripomína mi to vtip o chlapíkovi čo príde k lekárovi a sťažuje sa, že si ho nikto nevšíma. A od lekára sa mu len dostane: „Ďalší, prosím!“
Kam sme to padli? A kam ešte padneme? Starým a chorým podsúvame eutanáziu. Lebo utrpenie v dnešnom svete nemá miesto. Odobrali sme mu jeho význam. Všetko si zľahčujeme. Oči si nechávame len pre seba. Služba človek človeku zaniká. Kto už by sa len pozeral na človeka v bolestiach? Aj smrť a pohreb sme odstránili z našich životov. Zatvorili sme ich do krematórií a domov poslednej nádeje, kde troma slzičkami zmáčame vreckovku, lebo to tak robia všetci. Deťom sa o smrti radšej nehovorí a pre istotu vypúšťame zmienku aj o starobe a chorobách. Treba ich chrániť. A súčasný život slovo utrpenie neakceptuje.
A čo škaredí ľudia? O nich sa radšej ani nehovorí. Iba ak sú bohatí, tak im navrhneme plastiku. No a tým, čo na to nemajú podáme papierové vrecko s dvoma dierami. Biznis je biznis. Aké ľahké a ideálne. Ale kto určil limity krásy? Možno vôbec niekoho označiť za škaredého? Jedinečnosť a rozdielnosť by nás mala spájať a nie rozdeľovať.
Stačilo. Už sa nejdem znepokojovať a rozčuľovať. Aj to je v tomto svete zakázané. Náhodou by som dospela k názoru, ktorý by nemala väčšina a stal by sa so mňa vydedenec. Už aj tak som kriplom. Aj teraz sa mi smejú a ukazujú na mňa prstom, že nie som ako oni. Obyčajná a nezaujímavá.
