Táto šéfka, na dnes ju volajme „Fopááá“, ako šéfka vyššie spomínaného oddelenia, priamo spolupracuje s poddanými. Jej revírom sú všetky zákony a paragrafy. Jej tempo je šialené a jej protivníci sú zmätkujúci poddaní.
Na začiatku každej mravoučnej sezóny sa s ňou poddaní musia chtiac–nechtiac stretnúť a skontrolovať mravoučné knižočky. „Fopááá“ v tomto období chodí zvyčajne s výrazom besného psa a krvilačnej šelmy, pričom reve ako lev na každého „pomäteného“ poddaného, ktorý zmätkujúco a so strachom v gatiach prosí „Fopááá“ o radu.
Hmlisto si spomínam na „Fopííín“ dračí úsmev, keď s radosťou v srdci a pokojom na duši navrieskala na nevinného poddaného a s hurónskym pokrikom ho ťahajúc za uši po podlahe vytiahla z kancelárie na chodbu.
Najhoršie na tom všetkom je, že oddelenie, ktoré má pod pazúrom, teda oddelenie pre styk s poddanými, je po jedálni najnavštevovanejšie oddelenie v ústave. Niet poddaného, ktorý by nemusel prejsť jej dračím dychom. Jej povesť prekonáva i dejinnými udalosťami obsiatu tetu z držhubného oddelenia, ktorej výsadou sú pravidelné letecké dni nie len u nás v ústave, ale i v ústave v Paštikárni.
Jedno je však isté. „Fopááá“ sa stáva, respektíve už sa stala žijúcou legendou. Osobou opantanou mýtami a tragikomickými historkami. Osobou, ktorej tieň straší i Chucka Norrisa. A nakoniec osobou, ktorá svojím úsmevom straší poddaných i počas mravoučných prázdnin.