Je preč. Odišiel.
Iba zdedená mikina
vôňou pripomína priateľa.
Nakoľko?
Kým nezhltne ju moja vôňa.
Kým nezapráši sa a neoperie znova.
Teda čas je mocný čarodej.
Priateľ nezomrel.
Stále dýcha.
Len nedýcha rovnaký vzduch ako ja
a nepozerá tým istým oknom.
Je to ťažké, keď nemôžem sa dotknúť jeho saka.
Ofŕkať ho vodou a skríknuť: „Pozor mláka!“
No myslieť mi nik nezabráni.
Iba čas.
Čas, ktorý zahojí mi všetky rany.
Rozrúbem stôl! Zakričím z mosta!
Opijem sa a budem sprostá!
Kopnem do stĺpu a preskočím tečúce vajce,
čo naprostred ulice stojí mi v ceste!
Nechcééém, ja nechcéééém búrať svoj egoizmus!
Chcem svoju pýchu kŕmiť.
Chcem napustiť ju do vane a vykúpať sa v nej.
Skryť si ju pod vankúš a tajne ju živiť.
Nepustiť. Zovrieť. Zajať.
Ja veľmi chcem, no nemôžem.
Každý dostal slobodu do daru.
Ja nemám právo nikomu ju ukradnúť.
A tak by som chcela...
Čas ma neopúšťa, hrá so mnou hru.
Hru, ktorá zahojí mi všetky rany.
Snáď nebude to trvať storočie.
Boh by to nedopustil.
Vidí moje trápenie.
Pohladká a počičíka, po facke.
Po facke, ktorá prišla z neba.
Aby som už viac nehrešila.
Vďaka Bože za lekciu.
Podrástla som.
Narcis vo mne spľasol.
Určite?
Ešte nie, ale čas to zariadi.
Musím veriť.
Dopriať voľnosť iným ako dopriata je mne.
Možno narcis vo mne ešte zakvitne.
Niekto sa nechá dvakrát pohrýzť tou istou zmijou
a tvári sa pritom prvotne.
Nuž dospeli sme. Podrástli sme.
Vidíme v sebe pýchu.
Spoznali sme sa a to bolí.
Zrkadlo nepríjemne sa cerí.
Odpusť mi to priateľu.
Zdedená mikina pripomína teba.
Nie je to tvoja vina.
To ja som neuniesla seba...
(nesúďte ma prosím prísne, toto je moja prvotina básne)